S Kristínou Madajovou o životě na vozíku a cestování

Tuto slovenskou krásku vám nemusíme dlouze představovat, úvodní fotka napoví. Byla totiž společně s Jakubem Kouckým řidičem jednoho z Trabantů  na cestě z Austrálie do Bangkoku. Přinášíme vám dojemný, ale o to více motivující příběh této nezlomné vozíčkářky…

Můžeš se našim čtenářům krátce představit?

Volám sa Kristína Madajová, mám 25 rokov a pochádzam od Trenčína. Som študentkou na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, no momentálne žijem v španielskej Cartagene, kde študujem cez výmenný program Erasmus.

Co je příčinou tvého handicapu? Onemocnění, úraz, vrozená vada?

Pred štyrmi rokmi som odišla do Švajčiarska pracovať ako aupair-ka a jednu krásnu nedeľu som sa išla lyžovať. Na zjazdovke som nevidela neoznačenú sánkarskú dráhu a v plnej rýchlosti som cez ňu preletela. Po tvrdom dopade som už len nehybne zostala ležať na zemi. Zlomený stavec L1 a prerazené plúca. „Našťastie“ nič horšie. Ale diagnóza bola jasná – invalidný vozík sa stane mojou každodennou súčasťou.

Jak jsi vnímala první dny po úraze a jak ses dozvěděla, že budeš na vozíčku a jaké byly tvé první pocity?

Prvé dva dni po úraze, po tom, čo mi lekári oznámili následky, som rozmýšl'ala iba nad jedným – „ako budem na vozíku dávať pozor na svoje deti? Už nikdy si s nimi nezabehám, a čo ak pôjdeme na prechádzku, ako ich udržím pri sebe?“ Nič iné ma vtedy netrápilo. Začala som plakať a tak mi poslali psychologičku. Čakala som všemožnú pomoc, ale to, keď mi povedala, že sa mám len vyplakať ma dostalo. Pozrela som sa na ňu a poslala ju preč. Nechala som si zavolať fyzioterapeuta a povedala som si: „veď zoženiem nejaký popruh, ktorým si to svoje dieta k vozíku priviažem! Ja to nejako zvládnem!“ a začali sme cvičiť.

Kdo nebo co tě nastartovalo do aktivního života? Co rodina, kamarádi, byl někdo kdo tě „držel nad vodou“?

Vtedy bol mojim hnacím motorom priateľ, s ktorým som začala len mesiac predtým chodiť a žiť vo Švajčiarsku. Veril, že to zvládneme a všetko bude dobré. To mi veľmi pomáhalo. Avšak najsilnejšie pre mňa bolo, keď som videla rodičov, ako sa ma snažia povzbudiť a pritom vidím, ako sa trápia. To ma iba utvrdilo v tom, že ja som tá, ktorá musí byť silná a dávať pozitívnu energiu im. Všetkých, ktorí ma prišli do nemocnice navštíviť som vždy privítala s úsmevom na perách – niekto si pomyslí, že som to len predstierala, ale ja som sa cítila naozaj dobre. Mala som okolo seba ľudí, pre ktorých sa oplatilo zostať „v pohode“.

Kristína Madajová a cestování. Cesta Trabantem po Austrálii nebyla určitě tvá první, k té se ještě dostaneme, ale kde jsi všude byla, coby vozíčkářka?

Po úraze v januári 2013 som už v máji nakrátko cestovala do Švajčiarska, veľmi mi chýbal priateľ a rodina u ktorej som predtým pracovala. Musela som sa však vrátiť naspäť na Slovensko, mala som vybavenú rehabilitáciu a tá bola vtedy prvoradá. V NRC Kováčová som strávila pol roka a keď som v lete skončila, odišla opäť do Švajčiarska, zistila som, že som „single“. Nevedela som, čo budem robiť, ešte aj moja najlepšia kamarádka Marci mi v tom čase odletela s jednosmernou letenkou do Peru. Rozhodla som sa, že nebudem sedieť doma a že tak, ako som cestovala predtým, musí to ísť aj na vozíku. Kúpila som si preto obojsmernú letenku na december do Panamy, kadiaľ mala Marci prechádzať a odišla som za ňou.

Po prílete do Panamy sme nemali žiadny plán, čo budeme robiť, potrebovala som proste iba vypadnúť zo Slovenska. Po dvoch týždňoch nám však napadlo, či si nepôjdeme tú Strednú Ameriku trošku viac užiť a spoznať. Vybrali sme sa teda smerom na sever a povedali si, že dôjdeme až do Cancúnu v Mexiku a naspäť. A tak sa začalo naše dobrodružstvo. Cestovali sme autobusom, stopnutými autami, prespávali cez Couchsurfing (medzinárodná sieť ľudí, ktorí vás prenocujú zadarmo na gauči) alebo v hosteloch či vonku v spacáku. Bolo to neskutečné, stretli sme veľa úžasných ľudí, videli miesta, kam sa dovolenkujúci ľudia len tak nedostanú a z celých tých troch mesiacov máme krásne zážitky. Keď som sa vo februári 2014 vrátila na Slovensko, nejako to na mňa doľahlo a ja som už vtedy vedela, že doma dlho neobsedím. V máji som opäť odletela do Panamy, tentokrát za kamarátom na 4 týždne. V tom čase mi už volali chalani od Trabantov, či nechcem ísť s nimi do Austrálie.

Cestování v cizině je pro tebe asi běžná věc. Máš nějakou radu pro lidi s handicapem, kteří se naopak se svým handicapem cestovat bojí, nebo se jim do toho z nějakého důvodu nechce?

Všetko záleží od toho ako sa člověk cíti a ako veľmi ho jeho postihnutie obmedzuje. Ja mám pocit, že žijem rovnako plnohodnotný život ako aj predtým. Nevyhľadávam veci ani vymoženosti pre vozíčkarov, možno okrem parkovania, ale snažím sa čo najviac stretávať s chodiacimi ľuďmi. Pritom si sice človek uvedomí, že bariéry naozaj existujú, ale o to viac ma to motivuje ich zdolávať. Zliezť na vozíku schodisko; ak nie je výťah, pouziť eskalátor, keď nejde autobus, jednoducho si auto stopnúť. Nebáť sa robiť veci len pre to, čo si môžu pomyslieť iní, s našim správnym prístupom sa vždy nájde niekto, kto nám rád pomôže zdolať čokolvek. A to veľmi posúva hranice, či už myslenia nášho, alebo nášho okolia.

Nyní tedy k cestě Trabantem po Austrálii. Zajímá nás tvůj pohled vozíčkářky. Vozíčkář Jakub Koucký, se kterým si tvořila posádku jednoho z Trabantů, nám prozradil, že seš ještě o něco větší dobrodruh než on. Jak jsi zvládala všechny ty extrémy jako vozíčkářka?

Tak s Jakubom sme boli na to dvaja, vedeli sme sa o všeličom porozprávať a predsa vo dvojici sa to ťahá ľahšie. Nejaké extrémne situácie z môjho pohľadu neboli. Možno až na výlet do Kings Canyonu v Austrálii, kde nám obom pomáhal Dan sám a tá cesta bola náročná aj pre samotných chodiacich. Ale je to presne o trabanťáckom hesle: „Když se chce, tak to jde!“ Mne táto cesta prišla úžasná, aj keď si to len málo ľudí na vozíku dokáže predstaviť. Spávali sme v aute, v stanoch, alebo v hojdacej sieti, niekedy i len tak pohodení na zemi. Bolo to úžasné. Tiež sa niekto môže pýtať, ako sa to dalo zvládať s hygienou. Je pravda, že sme niekedy vodu nevideli aj 2 týždne, ale na špinu si človek dokáže veľmi rýchlo zvyknúť a keď bolo najhoršie, vždy sme mali pri sebe nejaké vlhčené obrúsky.

Jaké máš plány do budoucna? Cestovatelské, osobní a studijní.

Nerada plánujem dlhodobé veci, radšej podľahnem chvíľkovým a spontánnym nápadom. Ale čo by som naozaj rada do budúcna zvládla je úspešné ukončenie zatiaľ len bakalářského štúdia. V mojom prípade predsa nikdy neviem, kam ma nabudúce vietor zaveje. Mám ešte veľa cestovateľkých snov a miesta, ktoré chcem určite navštíviť. Či už sama, alebo s Marci, ktorá je vždy za každú hlúposť, ktorú vymyslíme. Teraz si chcem hlavne užiť Španielsko, kým sa vrátim domov, kde ma už bude čakať môj priateľ.

Máš vztah? Plánuješ rodinu?

Priateľa mám len krátko, ale obaja sme cestovateľské typy, takže si veľa cestovatelských snov splníme spolu. Momentálne cestuje po Afrike, pokiaľ ja som v Španielsku, takže v lete, keď sa obaja vrátime na Slovensko, všetko začne naberať nový smer. Veľmi sa na to obaja tešíme.

A rodinu? Tú som vždy chcela, sama pochádzam z troch sestier a mám úžasných rodičov, takže moja túžba je mať milujúceho manžela a aspoň dve zdravé deti. Ostatné už nejako príde. Nič viac pre mňa dôležité nie je.

Je něco, co bys ráda zmínila či doplnila? Nějaká rada pro ty, kteří se se svým osudem ještě nevypořádali?

Iba jedna vec je naozaj dôležitá, neprestať žiť život, aký sme poznali predtým. Neprestať snívať o miestach, ktoré chceme vidieť a veciach, ktoré chceme dosiahnuť. Život ide ďalej a je iba jeden - treba ho žiť naplno! Možno sa stačí držať len tejto myšlienky: „Neprispôsobiť život vozíku, ale vozík nášmu životu.“

Autor: ret

Foto: Facebook Kristína Madajová a Jakub Koucký